6.časť

Zastal pred domovom dôchodcov. Po pravde čakala som všeličo, ale týmto ma zmiatol dokonale.

„Si tu zapísaný ako dobrovoľník?“ podpichla som ho. Uškrnul sa, zobral obed do rúk a vystúpil. Nasledovala som ho, ale odpovede som sa dočkala až pred vchodom. Zobral ma za ruku.

„Je tu niekto, s kým ťa chcem zoznámiť,“ povedal to z náznakom otáznika vo vete.

Prikývla som. „Dobre, a kto?“

„Poď,“ potiahol ma do príjemne klimatizovanej miestnosti s recepčným pultom. Prešiel ho bez slova, pozdravil sa zo staršou černoškou za ním a zamieril dozadu, pričom mi stískal dlaň. Dostali sme sa do záhrady, kde boli stoly zo šachovnicou alebo len na obyčajné posedenie, v strede chodníčkov a zelene tkvela fontána s kamennými lavicami. Čím ďalej sme kráčali k vysokým stromom obďaleč, tým viac sa zdal nervóznejší. Pustil mi ruku po tom, čo mi ju opäť stisol a prešiel trojmetrový úsek sám. Chrbtom k nám sedela postava na lavičke s asi štyridsaťročnou ženou počernejšej pleti, potriasli si rukami a vtisol bozk starej žene pri nej. Dávno si dal dole okuliare a jeho oči boli mäkké, sýte ako prvé jarné lístky po zime. Niečo povedal tým dvom, opatrovateľka sa zdvihla a keď prechádzala okolo mňa, usmiala sa. Jared zdvihol pohľad a stretol sa s mojim trochu neistým, potom otočila tvár ku mne aj žena pri ňom a vrásky okolo úst sa jej pretiahli, keď sa usmiala. Naznačil mi rukou nech prídem k nim.

„Dobrý deň,“ sadla som si na miesto vedľa nej, Jared kvočal pri jej nohách a držal ju za ruky. Hodila som po ňom očkom, tušiac, že to je niekto preňho významný.

„Zlatko,“ podala mi ruku a ja som jej ju stisla. Okamžite som pocítila spojenie, dobrú energiu... nazvite si to ako chcete... s touto staručkou osobou. „Som rada, že som sa dožila dňa, kedy som ťa spoznala.“ Oči kávovej farby jej svietili čipernosťou, hoci telová schránka jej duchu zaostávala. Pohladkala Jareda po tvári. „Rada ťa opäť vidím.“

„Aj ja teba, ideme si dať ten obed?“ Otázku venoval aj mne.

Prikývla som.

„Nepochybne je krása vo vašej rodine známa.“ Hoci vek bol rozdielny, boli si podobný. „Za mladosti ste museli mužov odháňať,“ odvetila som.

Vzdychla a Jared sa potichu zasmial. „Veru tak. Už je to veľa rokov. Ale starý otec mal z nich všetkých najväčšiu výdrž,“ žmurkla na mňa.

„Nepochybne dedičný znak,“ vymenila som si s ním úsmev. Rozprávali sme sa o všetkom a zároveň o ničom. Poobedie sme strávili v ústave a dozvedela som sa o Jaredovi viac, než by mi kedy aj sám povedal. Nepotrebovali ste slová. Jeho správanie sa zmenilo ako po lusknutí prsta. Vyzeral detsky, takmer zraniteľne. Nepochybne ju veľmi ľúbil.

„Dúfam, že nie si sklamaná,“ poznamenal, keď sme prišli k autu. Slnko sa blížilo k západu.

„Ani v najmenšom,“ povedala som. „Je úžasná. Ďakujem.“

„Za čo?“ zahľadel sa mi do očí.

Pokrútila som hlavou a naklonila sa bližšie. „To všetko. Znamená to oveľa viac, ako keby si ma zobral niekam do drahého klubu.“

„Vážne?“ rozkošne... povedala by som popod fúzy, keby nejaké mal, sa usmial.

„Vážne,“ vrátila som mu úsmev. „Ideme naspäť?“

„Ešte nie. Posledná zastávka,“ prešiel mi palcom po líci. Opäť naštartoval a vycúval na cestu, kde pokračoval smerom von z mesta. Prešiel na poslednú odbočku.

Zastavil auto na samom kraji a otočil pohľad smerom ku mne.

„Čo hovoríš?“

„Čo hovorím?“ zamrmlala som. Pod nami sa rozprestieralo malé mesto, za ním štrková pláž, nakoniec celý horizont zaplnilo tmavomodré more. „Je to krásny pohľad.“ Slnko brieždilo a červená a ružová obloha nás obklopovala.

Oprel sa o kapotu auta a pohľad upieral dopredu.

„Nebola si prekvapená.“

Vedela som o čom hovorí. „Nie.“

„Prečo?“

„Pretože som rada spoznala niekoho, na kom ti záleží.“

„Každá by zdupkala pri pohľade na samotný ústav,“ vykrivil ústa.

„Ja nie som ako každá,“ objasnila som s tvárou obrátenou k posledným zvyškom zapadajúceho slnka.

„Nie,“ chytil ma za ruku. „Preto som ťa dnes priviedol sem.“

„Chodíš sem často?“

„Tak často ako sa dá. Niekedy len raz za týždeň a niekedy aj každý druhý deň.“

Usmiala som sa. „Zbožňuješ ju.“

„Je to jediná osoba, ktorú v podstate mám. Otec sa venuje len práci.“

„Hovoril si jej o mne?“

Sklonil hlavu a mykalo mu kútikmi. „Tak trochu.“

„Prečo?“

„Lebo si druhá osoba na ktorej mi záleží tiež.“

„Nepoznáš ma,“ viac som si pri ňom nepripadala ako cudzia. Zvláštne koľko toho dokáže zmeniť jeden deň.

„To nieje pravda,“ naoko ma zahriakol. „Voláš sa Jessica. Chodíš na strednú, máš sedemnásť a každý víkend tráviš s rodičmi a sestrou v Hampshire... hm zabudol som na niečo?“

„Na veľa vecí,“ zasmiala som sa.

„Tak mi ich budeš musieť objasniť.“

„Na to bude dosť času,“ mávla som rukou. „Práve teraz sa nechcem rozprávať. Chcem si vychutnať ten užastný pohľad...“

„Len to?“ zavtipkoval.

Našpúlila som ústa. „Neviem čo iné máš na mysli.“

Rukou mi skĺzol na zátylok, pocítila som nežný tlak jeho úst , opakovane sa mi skúmavo obtieral o pery. Do žíl mi presakovalo príjemné teplo, rozlievalo sa a pohlcovalo každý centimeter. Neodolala som a pritlačila sa naňho celým telom. Objal ma, keď som mu zovrela plecia. Vlastné nohy mi pripadali príliš krehké, chrbtica sa mi roztápala pod jeho prstami. Bola som presne tam, kde Alexa. Bola som v tom až po uši.