4.časť

Obrovský dom, ktorý mal určite dlhú a kvetnatú históriu, bol na prekvapenie nielen starý, obklopený drahým nábytkom, ale mal v sebe aj štipku modernosti, ktorá sa Rory ukázala práve pri kúpaní. Jej izba mala vlastnú kúpeľňu, ani malú ani veľkú, ani starú ani príliš modernú. Bola niečo medzi tým všetkým. Ťažká medená vaňa na nožičkách bola umiestnená pri jednom dlhom okne, podobnom, aké mala v izbe. Kachličky boli medeno-zlatej farby, taktiež rám zrkadla nad kamenným umývadlom z bieleho mramoru, ktorý zdobil aj podlahu.

Chvíľu trvalo, kým Rory našla bočné dvere. Boli užšie aj nižšie než ostatné. Zrejme slúžili najmä na rýchly presun zamestnancov. Chodba za nimi vlastne chodba ani nebola. Viedli rovno na schodisko s kovovým zábradlím. Keďže jej kázali ísť dolu, išla. Bola možnosť zamieriť aj hore. Schodisko osvetľovalo tlmené svetlo z dola, spolu s vravou ľudí. Minula dvoje dverí, čiže dve poschodia. Za druhým zišla ešte jedno, no neocitli sa pri nej dvere, ale chodba, ktorá sa po troch metroch končila a ocitla sa pred ňou kuchyňa s rôznymi kútmi. V jednom postával starší chlapík zavalitej postavy pri veľkom hrnci, po jeho boku mal útleho, zato vysokého pomocníka, ktorý šúpal zeleninu a spolu sa o niečom družne rozprávali, pričom sa jeden oháňal nožom a druhý varechou. Kuchyňa bola z časti pod zemou, mala len úzke okeničky a jedny dvere, vedúce von. Bola rozsiahla. V ďalšom kúte viedli veľké dvere do komory, zásobené do plna surovinami. V tretej časti, presne pred Rory, stál tmavý dubový stôl s rovnakými lavicami po stranách a stoličkami za vrchstolom. Na jednej sedela Elinor, oproti nej mladý Philip Marsden. Pred sebou mal tanier s polievkou, sedel uvoľnene, usmieval sa na niečom, čo práve zakričal starší kuchár. Jeho prítomnosť Rory prekvapila, chcela sa otočiť a nepozorovane vrátiť späť do izby, pripadala by si ako narušiteľ domácich. Stúpala na prvý schod, v duchu sa radujúc, že si ju nikto nevšimol.
„Slečna Rory!“ Div ju nezamrazilo na mieste, keď počula Elinorin veselý hlas. Potichu zaúpela, teraz bude vypadať ako zbabelec. „Prečo tam postávate? Musíte byť hladná, poďte si sadnúť, naberiem vám vývar.“ Rory podišla dopredu a opäť sa ocitla vo svetle a vôni kuchyne.
„Ja,“ neisto prestúpila. „Nechcela som rušiť.“
„Čoby,“ mávla rukou, ktorú si hneď utrela do zástery na vlnenej sukni. „Veď sme tu len my.“ Vstala od misky so šľahačkou, ktorou zdobila mrkvový koláč. Kuchári sa na ňu zvedavo pozerali, čo jej dosvedčovalo mienku a vyvrheľovi. Milo sa nich usmiala, to ju už Elinor ťahala k jednej z lavíc. Postavila pred ňu tanier s hovädzou polievkou z ktorej sa parilo.
„Všetci majú po robote, aj vaša mama so starým pánom už večerali. Len Bastien niečo vymýšľa a Alain mu pomáha. Neustále skúšajú niečo nové.“ Bastien, starší muž s veľkým bruchom sa zasmial a Alain, plavovlasý chlapec sa na Rory usmial.
„Nuž, to je ťažký údel Francúzov. Neodolajú dvom veciam,“ usmieval sa Bastien.
„A to sú čo, pane?“ zamyslene sa opýtala Rory, naberajúc si prvú lyžicu polievky.
„Ženy a jedlo, predsa!“ Alain žmurkol poza plece. Rory sa zasmiala. Elinor sa vrátila k mriežkovanému koláču a potichu si hmkala veselú melódiu. Pocit smútku, možno ukrátenia, jej prenikol do samého vnútra. Bolo až ironické, že pocit domova pocítila v cudzom dome, s ľuďmi ktorých sotva poznala. Uvedomila si, že Philip ticho jedol a pozeral na ňu. Tu a tam viseli na stene strúčiky cesnaku, malá keramika... steny mali oranžovú farbu. Zakrátko mala tanier prázdny.
„Chutilo?“ madam Elinor sa zdvihla a odniesla špinavý riad. „Berenice!“ ohlásila to isté dievča, ktoré zastavila pred pár hodinami v hale. „Pomôž mi prestrieť na stôl.“ Červenolíce dievča podišlo so zakrytým podnosom k stolu a postavilo ho doprostred. Keď zavadila pohľadom o Philipa, pohodlne rozvaleného na stoličke s rukami za hlavou, začervenala sa ešte viac a utekala po ďalšie jedlo. Rory tú istú epizódu sledovala druhý krát, tretí... štvrtý, so zdvihnutým obočím. Nepochybne lámal srdcia mnohým miestnym dievčatám už len svojim výzorom. Zdalo sa, akoby ani netušil, že je nejaké dievča v miestnosti a pri každej príležitosti naňho upiera oči. No jedno dievča predsa len registroval. Rory si osviežila suché hrdlo pohárom vody pred sebou, zatiaľ čo čakali, kým madam Elinor prinesie taniere. Pohár položila o čosi hlasnejšie, než zamýšľala.
„Nemyslela som, že tu stretnem aj teba.“ Pohľadom prechádzala po pečených plátkoch mäsa, vajíčkach, dusenej zelenine z ktorej sa ešte parilo. Stôl bol zaprataný jedlom.
Nadvihol obočie. „To už prečo?“ Stolička dopadla na všetky štyri a lakte si oprel o stôl.
„Myslela som, že nie si typ, čo by jedával so zamestnancami,“ odvetila opatrne.
Elinor sa objavila potichu ako prízrak. „Náš chlapček s nami trávi každý večer, slečna.“
„Naozaj?“ Rory bola prekvapená.
„Niekedy sa vyskytnú dni, kedy mi to je odopreté,“ uškrnul sa ako chlapec. „Mimo to, vždy, keď prídem domov, čas trávim radšej tu, ako v odporne veľkej tichej jedálni,“ postrapatil si vlasy.
„Domov?...“
„Keď študujem v Manchestri ťažko si nájdem čas chodiť každý deň na večeru,“ vykrivil kútik úst.
„Možno sa tam stretneme,“ poznamenala Rory. „S mamou sme tam mali namierené. Prestupujem tam na ďalší semester.“
„Možno,“ slovo nechal doznieť. „Univerzita je obrovská. Aký obor?“
„Historické vedy.“
Zamyslel sa. „Málo žien sa dá na nejaké vedy,“ vyčaril arogantný úškľabok.
Navonok zostala pokojná. „Myslím si, že v mnohých smeroch majú ženy lepšie vnímanie a rozum než opačné pohlavie.“
„To je diskutabilné.“
„Áno, okrem toho, v Londýne sa našlo dosť žien, ktoré sa dali na nejaké vedy,“ neodpustila si iróniu. „Čomu sa venuje vaša vzácna hlava?“
„Nudnej matematike a biofyzike.“
„Na tom nevidím nič nudného.“
„Naozaj?“
„Otec bol matematik.“
„Bol?“
„Zomrel.“
„To mi je ľúto,“ povedal miernejšie.
Rory mávla rukou. „Je to veľa rokov. Sotva si naňho spomínam,“ zaklamala.
„Mám ich... Berenice!... Dávaj pozor, dievča!“ Elinor sa zjavila opäť pri nás a utekala k dievčaťu. Postavila každému pred nos taniere s príborom.
„Môžem ti nabrať?“ Philip sa postavil.
„Áno, ďakujem.“ Prvý hlt mala takmer v ústach, keď sa ozval krik.
„Non! Nie!“ Bastien sa zvrtol od sporáka. „Ma petite amie... urobil som fajnovú omáčku! Musíte ochutnať.“
„Sú v nej oriešky?“ opýtala sa. „Na tie som totiž alergická.“
„Žiadne oriešky, fillette.“ Mäso nám polial na pohľad chutnou omáčkou krémovej farby. „Tak... čo hovoríte?“ sledoval nás s očakávaním.
Rory si odkrojila kúsok a prehltla. Zdalo sa, že Philip sa tvári rovnako ako ona. „Je to úžasné. Je nejaký spôsob, ako by som mohla dostať recept na tú omáčku?“ vzdychla.
„Niečo vymyslíme,“ usmial popod fúzy a vrátil k Alainovi, ktorý niečo čarbal do notesa.
„Nezabudni tam zapísať aj...“ naklonil sa k nemu a to už Rory nepočula.
„Vidím, Bastien, že si môžeš pripísať ďalší recept do zbierky,“ posadila sa k nim Elinor a handričkou si utrela čelo. „To dievča ma raz zabije...“ Zapozerala sa na kuchára a jeho pomocníka.
„Toto robia neustále,“ odvetil Philip s plnou pusou. „Aspoňže na nás už netestujú variácie so šampanským.“
„So šampanským?“ Rory dvihla pohľad od taniera.
„Miešajú ho zo všetkým možným,“ vysvetlil.
„Čoby prestali. Skúšajú ho ďalej na mne! Po tvojej črevnej viróze im tvoj otec zatrhol čo i len ti to ukázať.“ Po chvíli sa otočila k Rory. „Dievča, počula si už neslávne známu historku Rowsley Parku?“
Rory pokrútila hlavou. „Rada si ju vypočujem.“
„Preboha Elinor, načo jej chceš tie báchorky hovoriť?“ Philip sa zasmial.
Elinor ho ignorovala. „Sú pravdivé. Moja rodina pracuje pre Marsdenovcov veľmi dlhé roky. Tieto povedačky sa dedia s jednej generácie na druhú.“
„Táto je obzvlášť známa a tu v Derbyshire ju pozná každá druhá hlava,“ pokračovala. „Hovorím ti to preto, že mi niekoho pripomínaš.“
„Hovorte teda,“ potešila sa Rory.
„Ten príbeh je o Philipových pra-pra-pra-... vlastne neviem koľký pra sa tam vystriedali. Je to o Philipových prarodičoch. Na mužského potomka sa ponáša obzvlášť väčšmi, než si chce priznať,“ nahla sa a potľapkala ho po ruke. Ten sa tváril, že sa baví.
„Pokračujte,“ vyzvala ju Rory.
„Starí otec bol hrdý, tak, ako sa patrí na Marsdena a stará mama bola Američanka až z New Yorku. Nevychovaná, bezočivá, plná energie, ktorú v tom čase mladá dáma mala ukrývať v sebe a chovať sa skromne.“
„A?...“
„Práve preto, jej môžem ďakovať za moju existenciu,“ odvetil Philip, ktorý príbeh počul nespočetne veľa krát. „Vďaka tomu sa do nej môj pra-pra... otec zaľúbil.“