7.časť

Blase si ako prvé všimol pár hnedákov, pasúcich sa na tráve, nato dvojicu dievčat, neďaleko nich.

„Kto to je?“ opýtal sa ho priateľ, Eric Wesley.

Blase prižmúril oči a zaťal čeľusť. „Dcéry Williama Blakea.“ Snažil sa vyhnúť privítaniu tejto rodiny, nakoniec sa toho privilégia ujala jeho staršia sestra, ale vedel, že sa im nebude môcť vyhýbať večne. Nešlo o starých manželov, ale ich deti. Pri mladších dvojičkách sa dali prižmúriť oči, boli to len deti, mali pätnásť. Zato osemnásť a dvadsať ročné staršie sestry sa tým mladším podobali zamak presne. Vystrájali hlúposti, akoby boli dcéry jedného z farníkov, nájomcov na jeho pozemkoch. Najviac ho štval najstarší potomok Blakeovcov. Kornélia bola vzdorovitá, tvrdohlavá a kedykoľvek jej chcel Blase ukázať kde je jej miesto, odvrkla mu nejakú múdrosť. Ona si o ňom myslela, že je arogantný šľachtic, on o nej, že je nevychovaná drzaňa.

Blase bol tvrdohlavý, vždy sa snažil poradiť druhému, ako zlepšiť svoj životný štýl, spôsob obrábania pôdy, najvýhodnejšiu kúpu na burze... a ľudia pre jeho rady chodili, vážili si ho pre ne. O svojich radách si bol istý, nikdy nezapochyboval, dokonca sa vždy vyplatili. Bol zásadový, málokedy porušil pravidlá. Obzvlášť vyžadoval, aby sa plnili tie jeho.

Názor na spurné dievča sa mu potvrdil pri predošlej návšteve na jeho panstve, minulý rok. Nebolo pochýb, že sa nezmenila. Keď s Ericom prišli k dvom dievčatám, vyzerali ako lesné divošky, jediné čo poukazovalo na to, že pred hodinou to mohli byť vážené dámy, boli drahé, zato zaprášené šaty.

Eric sa usmial, pohľadom sa pristavil na dlhonohej Ronnie. „Dobrý deň. Som Eric Wesley.“

Kornélia si Blasa premerala znechuteným pohľadom.

Blase ju obdaril jemným úsmevom. „Slečna, ak budete na mňa hľadieť týmto spôsobom, naprší vám do nosa.“

Ronnie sa zasmiala, ale naraz zvážnela. „Lord Northclif,“ pozdravila ho zdvihnutím ruky.

„Zdravím, slečna Blakeová,“ kývol jej. „Čo tu robíte samy?“

„Chceli sme si trochu zajazdiť, pane. Videli sme túto čistinu a...“

„Pekné kone,“ preniesol pohľad na plnokrvníky.

Ronnie sa zarazila. „Pane, koniar nám ich ponúkol na jazdu. Povedal, že sú spoľahlivé...“

„Zvláštne, s Timothym sme sa ich chystali vyskúšať. Kúpil som ich minulý týždeň v Kente. Čo povieš Eric, chcel si sa na ne pozrieť.“

„Pekné,“ odvetil krátko.

Obidvaja sa uškrnuli, keď sa Ronnie začervenala.

„Boli vonku uviazané,“ stúpla si Kornélia pred sestru a zložila ruky v bok. „Mysleli sme...“

„Vy nemáte čo myslieť. Slečna, ešte ste nepočuli, že veci, ktoré vám nepatria si nemôžete svojvoľne brať?“

„Bolo mi povedané, že všetky kone sú k dispozícií pre hostí Rowsley Parku,“ sykla.

„Musím sa teda opraviť. Veci, ktoré vám nepatria si bez dovolenia brať nesmiete.“

„Eric,“ pokračoval Blase pobavene. „Čo urobíme s týmito zlodejkami?“

„Blase, neuchyľoval by som až na také vyhlásenia. Slečny to určite nemysleli zle.“

„Aj tak,“ pošúchal si bradu a uvoľnene sa zahniezdil v sedle. Premeral si dve dievčatá. Boli sestry, zato úplne rozdielne. Menšia, s veľkým jazykom, stála ako panovník pred jeho dvojmetrovým vraníkom, druhá poškuľovala po Ericovi, a rozmýšľala, či by zamlčal ich malý výlet, nepochybne pred netušiacimi rodičmi.

„Ak vám prinesie také zadosťučinenie, ak to vykvákate po celom panstve, pre mňa za mňa to rozhláste aj na koniec Derbyshire!“

„Nelly,...“ prerušila sestru Ronnie.

„Nasadni na koňa, Ronnie. Kým sa jeho milosť rozhodne čo s nami, matka dávno príde na to, že nie sme v izbe. Aj keď na tom už dlho záležať nebude.“ Nasadla na koňa, Ronnie ju neisto nasledovala a obidve uháňali späť k domu.

„Čo to bolo?“ zasmial sa Eric.

„Čo myslíš?“

„Nepochybne sa so slečnou Blakeovou poznáš dôvernejšie.“

„Áno, práve priatelia nie sme.“

Eric sa uškrnul. „Páči sa ti.“

„Čože!?“ neveriacky naňho Blase zazrel. „Je to malá arogantná sopľaňa. Nenechá si ujsť príležitosť povedať mi, čo si o mne myslí. Nejaký pud sebazáchovy mi v tele ešte zostal.“

„Dobre, teda. No sopľaňa to už určite nieje,“ poznamenal.

Blase musel, v duchu s priateľom súhlasiť.