13.časť

(Súčastnosť, Rowsley Park, Derbyshire)

„Deti, už je neskoro. Mali by ste ísť do postele,“ madam Elinor odvrátila tvár od nástenných hodín.

Rory na ňu hľadela okrúhlymi očami. „Nemôžete to prerušiť teraz! To sa nerobí v strede príbehu.“

Phillip si podopieral bradu, oči privieral v znudenej maske.

„Aj zajtra je deň.“

„Ale...“ chcela namietnuť Rory, no pri pohľade na Phillipa sa zarazila. „Dobre.“

„Zavediem vás do izby...?“

„Ja ju odprevadím,“ ponúkol sa nenútene Phillip, pozrel pri tom na Rory. „Nevadí?“

„Vôbec,“ usmiala sa.

Prechádzali spleťou chodieb, ktoré sa teraz kúpali v tme.

„Ak by som išla sama, pravdepodobne by som sa ocitla na opačnom konci domu,“ poznamenala Rory.

„To je dosť možné,“ uškrnul sa. „Ale ja poznám každý kút aj poslepiačky. Bez obáv.“

„Veríš tomu?“ opýtala sa znenazdania, keď vystúpili na prvé podlažie.

„Myslíš príbeh?“ pokračoval. „Niekedy som veril. To piano tu stále je. Je ale otázne či je to to samé.“

„Už tomu neveríš?“

„Vyrástol som,“ chabo sa usmial a pôsobil oveľa mladšie. „Mojím predmetom života sa stali povinnosti a reálne veci.“

„Povinnosti?“ zasmiala sa. „No tak. Aké povinnosti už len môžeš mať? Pozri sa na seba,“ gestom rúk naznačila, že už len jeho výzor je samotným príkladom. „Si mladý, máš študentský život, každé dievča na ktoré si ukážeš... mám to vážne všetko menovať?“

Zvučne sa rozosmial. „Dobre, možno som tomu pridal nádych teatrálnosti. Ale povinnosti prídu – časom. Napríklad nájsť si ženu, splodiť dediča...“

„Preboha,“ zamračila sa. „Máš niečo cez dvadsaťštyri a rozmýšľaš o deťoch?“

„Nie ja. Môj otec. Neprestáva mi opakovať, čo sú moje prvoradé priority a úlohy.“

„To znie takmer desivo.“

Smutne sa usmial. „Aj je.“

„No a,“ odmlčala sa. „Už si našiel nádejnú adeptku?“ nadvihla obočie.

Zvedavo sa na ňu zahľadel. „Na plodenie dedičov?“ odvetil ironicky. „Nie. Doteraz sa ešte neobjavila.“

Pery sa jej roztiahli do úsmevu, keď zbadala na jeho tvári úškľabok.