15.časť

Na konci týždňa sa konal rozlúčkový ples, po ktorom sa väčšina hostí vráti do Londýna, alebo sa na leto odoberú na vidiek.

„Ste hotové?“

„Ešte chvíľu mama… Nelly, pomôžeš mi zapnúť tie vrchné gombíky vzadu pri krku?“

„Nech to urobí slúžka.“ Rozmachom ruky Mercedes pokynula dievčaťu, ktoré skladalo čistú bielizeň.

„Nie,“ zastavila ju Kornélia. „Som už hotová, urobím to.“

 Zatiaľ čo Mercedes diktovala dvom slúžkam v izbe, Kornélia sa sklonila k sestrinmu uchu a pošepla jej tak, aby to nepočula ich mama: „Dnes si sa vystrojila s väčšou pedantnosťou ako obvykle, Ronnie. Dokonca si si dala aj parfum, nikdy si ho nedávaš,“ zasmiala sa.

Ronnie sa začervenala. „To sa ti len zdá,“ vyhlásila.

„Vieš, že mi môžeš povedať hocičo.“ Zapla jej posledný perlový gombík na slonovinových šatách s krémovou obrubou. Upravila jej hrubú hodvábnu stužku na páse a otočila si ju tak, aby si hľadeli do očí. „Tak? Kto je to?“

„Bože, Nelly! V živote som nestretla príjemnejšieho, krajšieho a vyspelejšieho muža,“ vyhŕklo z nej. „Všetci tí nadutý šľachtici sú zahľadený do seba, ale on… myslím, že sa mi skutočne páči,“ odvetila šibalsky.

„Kto je to?“ nedočkavo chytila sestru za ruku.

„Eric, Northcliffov priateľ.“

„Aj ti niečo sľúbil?“

„Nie, no… totiž, povedal, že zajtra odchádza do Londýna. Ale, že by ma veľmi rád prišiel navštíviť do nášho domu v meste. Hovoril mi, že ma budúci týždeň zoberie zajazdiť si do Hyde Parku.“

„Ronnie, to je skvelé,“ usmiala sa na sestru. „A teraz mi povedz, sú tie šaty dobré?“

Ronnie si naoko kriticky prehliadla sestru. „Sú dokonalé,“ vyhlásila.

Počas večera si Kornélia dávala pozor, aby si nepokvapkala modré šaty punčom alebo ovocnou šťavou. Šaty mali dlhú, bohatú a nariasenú sukňu, ktorej spodná vnútorná časť bola belasej farby a vrchná tmavo modrej. Pás a plecia jej lemovala biela šerpa, a vrchný diel šiat pod korzetom mal tú istú tmavú farbu sukne. Rukami v čipkovaných bielych rukavičkách si popravila perlovú čelenku vo vlasoch. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy v tmavých kučerách. Okrem čelenky mala na sebe len jeden šperk, ktorý dostala k osemnástym narodeninám – náramok z drahých kameňov. Stála pri otvorenom obloku jedného z okien, cez ktoré sem prúdil čerstvý vzduch. Chladný vánok ju striasol na nahých pleciach, ale aj tak dávala prednosť radšej tomu, ako vydýchanej sále plnej ľudí. Ak podozrievala sestru, že dohliadala na svoj vzhľad dnes večer, sama by mala priznať, že sa pripravovala desať krát viac ako obvykle. Vyhrnula si rukavičku vyššie k zápästiu, keď zbadala na druhej strane sály Blasea. Mierne sa začervenala, no odolala nutkaniu utiecť, keď si ju obzrel od hora dolu. Kývla mu hlavou a zobrala si pohár citrónovej limonády od čašníka s podnosom. Práve keď sa chcela pozrieť, či tam ešte stále stojí, vyrušila ju Norah.

„Bavíš sa?“ opýtala sa a uskrla si z pohára.

„Dá sa to, a ty? Mala ťa ešte nevyhnala do izby?“

Norah sa dievčensky uškrnula. „Snažím sa jej vyhýbať, aj keď si niektorí už šepkali, čo tu to dieťa robí,“ napodobnila hlas, akým staré matróny hovorili.

„Máš skoro šestnásť, dočerta s etiketou.“

„Pokiaľ je tu Tony, smiem tu ostať aj ja. Nepísané pravidlo, takže najbližšiu hodinu som v suchu,“ poznamenala a uhladila si predok ružových šiat.

„Dobrý večer.“ Blase sa objavil po ich boku. „Dúfam, že sa bavíte.“

„Lord Northcliff,“ sestra vystriedala rozšafný pukerlík. „Napriek tomu, že neviem nájsť brata, ktorý mi sľúbil toto kolo, je tu dobrá zábava,“ odmlčala sa. „Myslím, že som ho už našla, tam pri bufetovom stole. Pekný večer,“ uklonila sa a zmizla.

„Máte partnera na toto kolo?“ chlapčenský úsmev ju odzbrojil.

„Nie,“ prehovorila, keď v sebe našla hlas. „Ale nemám práve talent na valčík.“

„Hlavnú prácu by mal odviesť mužský partner v tomto tanci, verím, že doteraz ste mali mizerných tanečníkov.“

„Nebolo ich práve veľa,“ usmiala sa. „Myslím, že toto kolo vynechám.“

„Stačí sa nechať viesť, prosím, zatancujete si so mnou?“ Nastavil ruku v bielej rukavičke.

„Nie, ďakujem, ale myslím…“

„No tak,“ presviedčal ju s úsmevom. „Naviac, dlhujete mi to.“

„Naozaj?“ opýtala sa prekvapene. „A to už prečo?“

„Mám hľadať dôvody?“ nadvihol obočie.

„Asi nie,“ zasmiala sa. „Dobre teda. Ale pane, musím vás upozorniť, že vaše palce nezostanú bez ujmy,“ poznamenala hravo.

„V to dúfam,“ smiech mu zmenil prísnu tvár. 

Ak to čítate, napíšte aspoň "áno" - ak nie, budem vedeť a nebudem sa nejako zaoberať skorým pridaním ďalšej časti.