1.časť

“Brandy!” dievča s čiernym hladkým mikádom sa presúvalo ku mne. Megumi vyzerala trochu rozrušene – bola červená, oči mala otvorené a zreničky rozšírené.

“Sú tu všetci,” povedala, ako sa dostala ku mne. Alebo skôr dopotácala na svojich topánkach.

“To je dobre, nie?”

Prikývla. “Tak prečo tu stojíš sama?” vyzvedala.

Pokrčila som ramenami. “Idem na vzduch. Keby si niečo potrebovala, zavolaj.”

“Okej,” zakývala mi.

Prejsť do chodby -deväť-, zahnúť za roh -dva-, potom rovno -tridsaťšesť krokov- cez halu von, hovorila som si, môže byť ťažšie, než sa zdá. Prešla som cez dlhý trávnik pred domom, opatrne prestupovala pomedzi pár nehybných chrápajúcich-a-zapáchajúcich tiel, kráčala medzi autami, ktoré vyzerali pekne draho a holými stromami smerom k malému dvojdverovému staršiemu volvu.

Niečo sa pohlo v kríkoch po pravej strane a ja som takmer vytiahla peperspray. Takmer. Dočerta aj s Meg a jej horormi. Vyšli traja chalani, smejúci sa na nejakom vtipe.

Jeden si zakryl ústa rukou a hodil sa do snehu vyvracať zvratky.

Došla som k autu, vytiahla klúč a svetlá zablikali, ked sa zámka odomkla. Premýšlala som, ako ma sem dočerta niekto donútil prísť. Vôbec som nebola ten typ. Nenávidela som aj narodeninové oslavy. Chvíľu som sa prehrabávala v cédečkách, ked som to vzdala.

Začali sa zimné prázdniny. Ludia prichádzali domov z univerzít. Táto párty bola prvá z radu dalších, ktorú usporadúvalo toto mesto. Počet obyvateľov: tritisíc-zasraných-štyristo päť. Oprela som sa hlbšie do sedadla a chvílu, naozaj chvílu som si dovolila predstaviť, keby som naštartovala-

Vytiahla som z tašky mobil, ale žiaden zmeškaný hovor.

Po pár minútach začali padať snehové vločky. Bolo ešte len niekoľko minút po polnoci. Natiahla som si na hlavu čiapku a smerovala naspäť. Cestu mi osvetlovali žlté svetlá z lámp. Pripomínali jednu z tých v Narnii, ktorú objavila Luce. Meg ma tú úbohosť núti pozerať každé Vianoce. Dobre, ten film som mala celkom rada.

Prešla som popri tom istom chalanovi, ktorý, ako sa zdalo zaspal na chodníku. Jeho kamaráti boli tam tam.

Vo vnútri som zbežne prešla prvé poschodie, s pár ľudmi prehodila zbytočné reči o vieš-kto-si-to-práve-rozdáva-v-spálni-na-poschodí. Vonku pekne mrzlo, takže ma neprekvapilo, ked bola terasa za domom prázdna.

No, až na jedného človeka. Nejaký chlapec sedel na schodoch, ked som zabuchla dvere, otočil sa a pozrel na mňa. Bol to štvrták, ale v tme som nevedela rozoznať, kto presne.

“Prepáč, myslela som, že tu nikto nebude.” Načiahla som sa po klučku.

“Nie... teda, myslím, nemusíš chodiť preč.”

“Moc ťa to vnúri neberie?” pokračoval, ked som si sadla o schod vyššie.

“Tak nejako,” pokrčila som ramenami.

Zdalo sa, že vlasy má tmavé aj ked som nevedela či sú čierne alebo hnedé, mal ich strapaté a obaja sme boli v tieni. Vyzeral, že je niečím zaujatý.

“Takže, myslela som, že chalani obvykle nesedia sami vonku, ked je vnútri kopa opitých vysokoškoláčok.”

“Potom asi nie som obvyklí druh?”

“Prepáč, nemyslela som to tak.”

“To je okej,” pozrel na mňa a matne som registrovala dvihnuté kútiky úst. “A nemysli si o mne nijaké bláznivé-dievčesky-predpojaté veci.”

“Dievčensky-predpojaté? Je to vôbec slovo?”

“Máte tendenciu domýšľať si veci, ktoré nie sú.”

“Hmm.”

“Trafil som sa?”

“Len trochu.”

“Ako som si myslel.”

“Som Kayden,” jedným lakťom sa oprel o schod nad ním, podával mi ruku.

“Teší ma.” Nijako zvlášť mi to meno nepripadalo známe. V rozmýšľaní som naklonila hlavu do strany a nevšimla si, ako na mňa pozeral.

“Môžem vedieť tvoje meno?” dvihol ústa v polovičnom úsmeve.

“Sľúb mi jednu vec.”

“Okej.”

“Nebudeš sa smiať.”

“Mal by som?” vyzeral zmätene.

“Už sa mi to stalo.”

“Čestné-” Zdvihol pravú dlaň a snažil sa skrížil prostredník s ukazovákom. “Prepáč,” stiahol obočie od sústredenia. “Nikdy som v tom nebol dobrý.” Vyzeral, že mu to je naozaj ľúto. Pokrútila som hlavou.

“Brandy.”

Milo sa usmial. “Počul som horšie.”

“To si neviem predstaviť,” prevrátila som očami.

“Ver mi,” veselo sa zasmial. “Vlastne sa mi to meno páči. Je originálne.”

“Och, lichôtky,” snažila som sa neznieť príliš sarkasticky. Zakrývala som úsmev. “Na mňa nezaberajú.”

Vo vačku mi zavibroval mobil. Vytiahla som ho z bundy a pozrela na displej. “To je človek, ktorému robím odvoz,” urobila som grimasu. “Pravdepodobne ju už prestalo baviť piť pivo.”

“To máš potom šťastie.”

“Asi, myslím. Ak potrebuješ hodiť domov-”

“Vdaka, to asi nebude potrebné.”

“No v každom prípade, rada som ťa spoznala,” postavila som sa. “Naozaj ľutujem človeka, čo tu bude ráno upratovať.”

“Áno, budem si musieť pohnúť. Naši prídu o desiatej.”

Zvrtla som sa. Dopekla, pred desiatimi minútami som mu povedala, že jeho párty stojí za hovno. Nie doslova, ale-

Potichu sa zasmial. “Tak sa maj.”