5.časť

“Hej, Meg, si v pohode?” dobehla som ju pri aute.

Pozerala sa inam. “V pohode. Jasné.”

“To Adam? Niečo povedal-”

“Rada by som išla domov, ak ti to nevadí.”

Chvíľu som tam stála ale potom som potriasla hlavou a otvorila jej auto. “Ako chceš.”

Celú cestu bola ticho, ked vystupovala len my kývla a zmizla vnútri. To bolo divné, zamračila som sa.

…

Neskôr v ten deň som išla z práce domov až večer. Naladila som nejakú stanicu na rádiu, ked mi zazvonil mobil a zapol sa hlasitý odposluch.

“Áno, Meg?”

“Tu je Kayden.”

“Kayden?”

“Potrebujem s niečím pomôcť; vieš kde býva Lena Haleová?”

“Hej, prečo?”

“Pozvala k sebe pár ľudí. Teraz je tu asi polovica školy. Meg sa... necíti dobre.”

“Meg je na párty Leny Haleovej?”

Mimo telefónu bolo počuť divné zvuky v zmesi dávenia a hudby. “Dočerta Kayden s kým tam prišla?”

“Prosím len sem príd.”

“Hned som tam,” zložila som, práve ked som zahla na príjazdovú cestu pred domom.

Mamina hlava vykukla z kuchyne na chodbu. “Nie si tu skoršie? Vlastne som rada, že ťa Nana pustila skôr. Nemala by si chodiť tak neskoro domov.”

“Myslím, že s tým už problém nebude.”

Nadvihla hnedé obočie. “Prečo?”

“Nana ma prepustila. Vraj teraz pomoc nepotrebuje.” Hodila som tašku na schody a vytiahla mobil.

“To nevadí-” začala mama, ale prerušila som ju.

“Mami, musím ísť. Prinesiem Meg, dnes tu prespí.” V rýchlosti som napísala textovku.

“Dobre zlato. Dávaj si pozor.”

No, pomyslela som si, ked som zaparkovala pred Leniným domom, aspoň mal Kayden pravdu. Meg kľačala na trávniku a vracala do okrasnej záhradky Pani Haleovej. Adam stál nad ňou, vlasy jej držal zopnuté a dlaňou ju masíroval po chrbte.

“Doriti, Meg,” obišla som auto. “Je len desať a ty si na sračku, preboha.”

Zaúpela ako zviera pod sedatívami a znovu začala vracať.

“Teraz je už kludnejšia. Chceli sme ju zobrať domov, ale na Adama začala kričať a-”

“Nie. Bude lepšie ak dnes zostane u mňa. Ďakujem Kayden, že si mi zavolal.”

“To je najmenej.”

“Meg?” podišla som k nim. Zdalo sa, že už nemá kŕče. “Dokážeš stáť na vlastných?” Adam jej pomohol sa vystrieť, urobila jeden krok a zapotácala sa.

Adam ju zdvihol na ruky. “Mám ju.”

Opatrne ju uložil na predné sedadlo, zapol jej pás a zavrel dvere. “Dúfam, že jej bude lepšie.” Vyzeral ustarostene.

“Áno,” nadvihla som obočie. “Ked má opicu, je ako termo-neurotický balón.”

Kayden sa zasmial. “Veľa šťastia.”

Pozrela som naňho. Vlastne sa nemusel obťažovať. Vôbec. Po tom, aká som bola. Ale on sa staral. Usmiala som sa a prvý krát som to myslela. Kayden možno nakoniec nebol taký zlý ako ostatní.