7.časť

Posledný tréning počas sviatkov som išla z telocvične ako posledná, čo zvyčajne nie je moja práca, ale keďže Meg zatiahli rodičia preč z mesta na návštevu rodiny, kľúče putovali ku mne. Počas Vianoc sa to stávalo tak často, až mi tmavé veľké priestory telocvične nepripadali také strašidelné ako na začiatku. Prinajmenšom nie s hudbov v ušiach.

Tašku položenú pri nohách som si prehodila krížom cez plecia, kľúče dala do zadného vrecka riflí a ruky ponorila čo najhlbšie do vačkov kabátu. Mala som pocit, nech ste akokoľvek oblečený, zima vám bude neustále. Parkovisko bolo na dve autá celkom prázdne a rozmýšľala som, kto tu ešte môže tak neskoro trčať. No, na odpoveď som si nemusela ani dlho počkať. Akoby ma to vôbec trápilo, ale...

V aute bola tá istá zima, ako vonku. Pripravila som sa zapnúť kúrenie len čo naštartujem. Len čo som otočila kľúčikom, motor zdochol. Po ďalšom pokuse sa samozrejme nič neudialo. Vybitá batéria. Zanadávala som a začala rolovať v andresári mamine meno. Jediné svetlo vychádzalo z môjho mobilu.

Pri nič netušiacom zaklopaní na sklo, moje telo nadskočilo, až sa mi hlava udrela o strechu. Pozrela som, kto dočerta mi chce privolať postraumatický šok, alebo nejaký podobný idotiský názov, ktorý spomínala Profesorka Finniganová na Biológií. Bola som presvedčená, že moja paranoja rastie čím ďalej, tým vyššie.

“Zbláznil si sa?” vybehla som na Kaydena, keď sa úplne stiahlo okno.

Pozeral na mňa veľkými očami. “Čo?.. Ja.. videl som, že máš niečo s autom, keď som išiel k autu. Prepáč,” zakýval hlavou. “Nechcel som ťa vystrašiť.”

“Fajn,” vyfúkla som vzduch. “Čo teda potrebuješ?”

Môj tón buď nepostrehol alebo sa rozhodol si ho nevšímať. “Vystúp, hodím ťa domov.”

“Nie. Ďakujem za ponuku, ale mama po mňa príde.”

“Už si jej volala?”

“Nie. Práve som sa chystala.”

“Potom nie je treba, aby zbytočne išla.”

“Povedala som ďakujem, ale...”

“Prosím ťa. Vylez. Nenechám ťa tu čakať samu, kým po teba niekto príde, prejde minimálne štvrť hodina a je neskoro.”

“No,” ozvala som sa cinicky. “Si ty ale obetavý. Po tretí krát ďakujem, Kayden, ale ja nepotrebujem...”

Z ničoho nič sa natiahol dovnútra, vytiahol kľúče zo zapalovania a tak rýchlo, ako to aj urobil sa vymotal von.

“Naozaj, Kayden? Máme trinásť?”

“Zober si veci, počkám ťa pri aute.”

Zdalo sa, že nemám inú možnosť. Vysvetlovať mame, kde mám kľúče od auta sa mi zdalo väčšie zlo, ako prehltnúť hrdosť a nasadnúť do jeho auta. Čakal vo vnútri, veľkého SUV, ktoré patrí zrejme jeho otcovi, keď som si ho poprezerala. Sedačky boli mäkké a Kayden už zapol kúrenie. Tašku som hodila hneď vedľa jeho na zadnom sedadle. Stručne som mu povedala moju odresu, zatiaľ čo mi podával kľúče.

“Takže, prečo si odchádzala tak neskoro zo školy?”

“A prečo ty?” odpovedala som otázkou.

Usmial sa, ale neodpovedal. “Celkom som rád, že som na teba natrafil.”

“Vážne?”

“Mhm.”

Nedalo mi sa opýtať, keď nič viac nepovedal. “Prečo?”

Zdalo sa, že sa baví. “Takže prečo si išla tak neskoro zo školy?”

“Pretože som mala kľúče od telocvične. Meg neni v meste,” odvrátila som hlavu od neho a hlbšie sa ponorila do sedadla. Áno, zaručene sa baví.

“Rád som preto,” pokračoval na oplátku on. “Lebo ťa môžem zaviesť domov. Počul som, že sa po okolí školy dosť často pohybujú aj menej príjemní ľudia ako som ja.”

“Vieš, čím viac nad tým uvažujem, tým sa mi utvrdzuje to čo si myslím. Naozaj máš pozastavené myslenie pri trinásťročnom pubertiakovi.”

“Budem na tom pracovať,” zasmial sa.

“Myslela som, že máš vlastné auto,” povedala som mimovoľne.

“Nechápem,” zamračil sa.

“No, nie je toto auto tvojich rodičov?”

Zasmeje sa. Znovu. Doriti, to som až tak na smiech? “Malo by byť?”

“Je tvoje?”

“Áno,” povie. “Prečo si si myslela, že nie?”

“No... načo potrebuje jeden chalan také veľké auto?”

Pokrčil ramenami. “Veľa sa doňho zmestí. Je to pohodlné.”

“Napríklad čo?”

“Rád športujem. Čo si možno postrehla,” na malú chvíľu odvrátil pohľad od cesty a mrkol na mňa. “A s bratmi chodíme do hôr. Pre výstroj je veľkosť nutnosť.”

“Ako starých máš bratov?”

“Nepoznáš ich. Obaja chodia na univerzitu.”

“Aha.” Nevedela som, o čom inom sa zhovárať. Zdalo sa, že Kayovi to neprekáža, naopak, mal dobrý vkus na hudbu, ktorá vychádzala z reproduktorov a zapĺňala ticho. Ťahavá, nenútená.

O necelých desať minút zastal pred domom a ja som pocítila vďačnosť. Tmavé oči sa na mňa usmievali. Keď som zatvorila aj zadné dvere s taškou v ruke a otáčala sa na príjazdovú cestu, Kay na mňa zavolal cez spustené okno. Naklonený cez sedadlo spolujazdca, kde som pred chvíľou sedela, mi kývol, aby som prišla bližšie.

“Chcem sa ťa len niečo opýtať.”

“Áno?” opýtala som sa obozretne.

“Môžem ťa zobrať niekam von?”

“To nie je dobrý nápad.”

“To si už hovorila. Chcem vedieť prečo?”

“Nie je to jedno? Proste to nechaj tak, ako to je.”

“Nie je to jedno,” zaťal sa.

“Nevieš sa preniesť cez to, že ti niekto povie jednoducho nie? Proste sa nechcem viazať.”

Zamračil sa a otváral ústa pre odpoveď. “Naozaj ďakujem za odvoz,” poznamenala som štipľavo a otočila sa k domu.